VLK
Výrobcom hesiel a iným
Vraj toho mala dosť
a tak som nastúpil
a už sa zase trmácam
ponad rieku a tisíce sĺnk v nej
cez most
kde je chodcom prechod zakázaný
Tak rýchlo
rýchlo na druhú stranu
sme len desať minút od počiatku
a pár krokov od konca
Prosím rýchlo
čím rýchlejšie tým lepšie
Presne tam
kde starci vyhodili
staré páchnuce rárohy
a spláchnuté rárohy
a zaplatené
i tie nezaplatené rárohy
čím viac tým lepšie
a rozbité nástroje
na ktorých hrali tak dávno
v modrých zábleskoch
v tramvajách
Kde stretávali bezdomovcov
s ceduľkou
ako vás nenávidia
okolo krku
A čakali že ktosi im vynadá
a sem-tam vystúpili na konečnej
v poslednej jari
na ktorú si spomeniem
Vraj príšerne páchli
nefér argumentami života
ktoré ťahám vo vrecku
mojej bundy
a akosi stále zabúdam vystúpiť
Tisíce...
Počul som
tisíce šepkajúcich a rieku
ako utekajú včerajšku
pred nočnými lampami
v meste,ktoré nespí
Tisíce ctihodných
a všetko vo vnútri
je stvorené z kameňov
roztratených pod mostom
kam čiasi ruka dopísala
ako zbožnuje
celý tento most
a náhle zabudla kedy
keď ráno prešli
tisíce mlčanlivých občanov
na druhú stranu
Viac už sa nevrátila
Zopár kostí...
Svetová veľmoc titulkov
práve ukončila svoju činnosť
v použitom odpadkovom koši
pri moste
Tam kde som si predstavoval
špinavý koniec rieky
a nezmyselnosť čakania
na auto sa stratila s horiacimi očami
pri moste
Tam kde bezzubé deti
kričia do rieky
nech to vzdá
a sypú zo seba
predplatené slová
Tam kde sa zdalo
že to už príde celkom zadarmo
Ale prázdne reči nestíchli
na drevenej doske
v spánku nemocničných chodieb
ktoré pre nedostatok detí
určite raz zavrú
Už viem čo znamená, že svet...
Ukázala si mi to najkrajšie miesto
aké som kedy videl
na ruinách starého sveta
a ja som sa nezmohol
na jediné slovo
Vrátil som sa
a autá vyspevovali pašie
na starobylé zvony
zapadajúceho slnka
žalostne sa strácali v tuneli
a ja som sa nezmohol
na jediné slovo
ktoré by stálo aspoň
za pár drobných
Nechcel som nikoho sklamať
a predsa
biele labute sa vytratili
keď som sa vrátil počúvať bariéry
a ich odraz v podvečer
na hladine rieky
postava celá v čiernom
s aktovkou v burácajúcom metre
sa otočila s hrôzou v tvári
Až na počiatok
Kopa šialených obrazov
sa vynára z čiernej
Rád sa pýtam ľudí
nemyslíte predsa len dvakrát
na smutnú ženskú z podchodu
pozerá NAHOR
a ostatní o nej tvrdia
že je bláznivá
chce spáchať samovraždu
celkom sama
Nemyslíte predsa len dvakrát?
Pretože kedysi
tristo intelektuálov
vzývalo jednu sprostú nádrž
a možno pritom
ešte aj spievali
na ceste plnej tiel
vrah sa prebúdza
až nadránom
celý modrý
A je úplne isté
že mnohí pozerali NAHOR
a len tak vyčkávali
nálož trhaviny a múry
na daždivej parapetnej
doske bez slobody
Ale vysvetlenie
to sa dávno vytratilo
so zhrdzavenou nádržou
v daždi
"Iba mŕtvi sa neangaž...
"Iba mŕtvi sa neangažujú" L.Ferlinghetti
Polnočný čas
je zbavený výšok
a tak vyhodil som smútok z piateho poschodia
a nechal som skočiť moju myseľ za ním
do nočných pasáži
kde hľadáme lásku
na počmáraných stenách a privolávame
vágnu spomienku na duchov
a miesta plné krokov
Zapadnutý v ozvenách
čakám na oslepenie
Keď prídem nazad zatvorím okno
a pozriem na smútok zhora
až potom vykročím do ulíc
a nebudem si všímať ozveny
a strach zo zavíjania cigaretovým dymom
na mesiac pri splne
veď už nič viac netreba lebo
"Iba mŕtvi sa neangažujú"
Pred nebeskou bránou
Chcel som rozprávať príbeh prázdnym chodníkom
a napísať báseň ako protest na schodoch
a sadol som si do jednej veľmi pustej záhrady
s vytlčenými oknami ale všade naokolo bolo kopu ľudí
tiahnucích hystericky súmračnými chodníkmi za čímsi
A stal som sa súčasťou tej opustenej záhrady
odkopli ma do nej a na nič nečakali
preto som si zapálil cigaretu a nečakal
Aj tak nik neprišiel porezať sa na črepoch a vykrvácať
dosť bolo ináč povedanej lásky v básniach a prepitých piesňach
doznievajúce výbuchy z príliš veľkej diaľky ich netrápia
to je tá ich nenávistná láska
a krv na kvetoch kvílenie padlých
Ked zúrivý mesiac ešte nevyšiel
A môj posledný básnik zomrel aj tak pred tridsiatimitroma rokmi
smrť opradená legendami a jeho aj nadalej zarábajúce konto
Zomrel lebo chcel počuť poslednú báseň posledného básnika
A zúrivý mesiac ešte stále nevyšiel
Tak ležím a búcham o dvere
ked neverím v jeho imaginárny hlas
na miestach kde mi ho iní ukazovali
A padlí nespievajú vlečú sa pred východom zúrivého mesiaca
vybíjajú okná a v rukách držia spálené listy slávnych diel
Tak odklepnem popol na schodoch...aleluja
dosť bolo modlidieb za nič
A zúrivý mesiac práve vychádza
|