Poézia návratov, spomienok a úvah
Mila Haugová
Krídlatá žena
Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999
Mila Haugová patrí medzi výrazné talenty ženskej poézie. Jej tvorba sa vyznačuje sústredeným záujmom o archetypálne vzťahy v ľudskom vedomí, postihujúce svet v jeho základných významoch. Autorka sa vo svojich básniach sústreďuje na podstatu výpovede, na presnosť pomenovania a jeho včlenenie do presného tvaru básne. Jej básnická výpoveď, vybudovaná na opozičných významových paralelách smeruje k mnohovýznamovosti, postihujúcej rozporuplnú skúsenosť ženy, človeka i ľudstva, pričom jej východiskom je erotická láska. Kultúrne vedomie súčasného človeka sa zosilňuje početnými odkazmi na slovenský i zahraničný literárny a umelecký kontext.
Haugovej Krídlatá žena je poéziou, v ktorej sa básnický subjekt prezentuje vo viacerých polohách. Nachádzame tu poéziu návratov, prchavých spomienok a retrospektívnych úvah, ale aj básnické texty plné intelektuálne štylizovaných reflexií nad otázkami bytia a plynutia času, ktoré poetka na viacerých miestach obohacuje silným existenciálnym rozmerom. Často si kladie otázky siahajúce za hranice ľudského poznania: "Čo sa stane s priestorom, ktorý mi patrí, keď tu raz už nebudem?", pričom odpovede sa rozplývajú iba v neurčitosti. Motívy plynutia času, zrodu a zániku, v básnických textoch veľmi exponované, Haugová obohacuje o ženský rozmer ("Dievčatko sa navždy ponorí do ženy"), zdôrazňovaný opakujúcimi sa obrazmi materstva, ktoré autorka vykresľuje na pozadí širších biologických súvislostí. Existenciálne ladené reflexie Haugová vyvážene strieda s pohľadmi do vlastnej intímnej sféry. Svoje ženské "Ja" sa snaží prezentovať vo vzťahu Ja -On, pričom On je na mnohých miestach už iba vzďaľujúcou sa fragmentárnou spomienkou alebo snom. Dotyk v Haugovej podaní je často iba zámerom strácajúcim sa v nedohľadne. Motívy dotykov vyznievajúcich naprázdno výrazne zintenzívňujú pocit samoty, ktorý ovláda lyrický subjekt. Celá šírka reflexií je ponorená do chladného jesenného hmlistého oparu. Celková "atmosféra chladu", ktorá ovláda Haugovej poéziu ( ale aj poéziu mnohých iných súčasných básnikov) je na mnohých miestach nadmerne preexponovaná a často prekrýva intímne zdroje poetkinej výpovede. Náznaky erotických vzplanutí a akýkoľvek pokus o nežnosť je prezentovaný na pozadí prírodných úkazov s negatívnym príznakom. Intelektuálnu pózu, ktorá dominuje básnickému výrazu, Haugová občas opúšťa a upadá do sentimentu (Tam, Svedomie) alebo sa snaží o prechod k nadosobným témam (Confession, Rastlinné denníky III), v ktorých upadá do patetickej tézovitosti. Táto "objektivizujúca" poloha Haugovej poézií zrejme nesedí. Napriek tomu nás Krídlatá žena osloví originálnou obraznosťou, prenikavým záznamom pominuteľných okamihov, rozkladom reality na rad detailov a ich následným básnickým uchopením. Haugovej poézia, odhliadnuc od toho, že z nej miestami sála chlad a bezfarebnosť, si vďaka vysoko kultivovanému výrazu určite nájde svojho čitateľa. 
Peter Chovan
nikdy som nezabila alebo nezranila
žiadne zviera?
skúša ma Boh len toľko, koľko vydržím?
vtáčie krídla odtlačené v bridlici
dať hrsť bolesti zaseknutej do mlčania
kameň nemôže krvácať, ale môže svietiť
bezcieľne putovanie, čo najväčšia presnosť v tom
kovový odliatok cesty spojený so svojím ingotom
svalové vlákna srdca osamotene, samostatne
vzdorujú osudu,
vstupujú do vlastného jazyka,
do vlastného ohrozujúceho chvenia.
Chcela by som viac čistoty do svojho života...
Kráča za ohrady divokých záhrad, je tam doma,
jaskyne, priepasti, priezračné roviny,
pozerá hore, ešte existuje slovo vták,
pod maskou svetla k smrti priľnutá tvár (spolu
s maskou ju stiahne avzdiali sa).
Pozerá zblízka na vtáčie hniezda v korune
Stromov, už je veľa prázdnych (skoro rovnakých),
ale tí, ktorí zostali, sú tu.Stratí sa v kovovom lesku peria (netúži
ani písať), drží sa pod ich krídlami keď letia, apozerá dolu, kde v súmraku sa smädní, čo vedia,
náhlia k neprístupnému prameňu...pre každé slovo mať len jeden život...
Jednokrídla.
Hluchá. Slepá. Nemá.
Súlad pocítiš prstami.
Rastlinožena.
Ak teraz zastane.
Už sa nebude vedieť pohnúť.
Pieskoreťaz.
Polokruh.
Utajené ovíjanie.
Slovo hustejšie a hustejšie.
Zasvätenie: obeť zabíja lovca
1. 1. 1999
Odvykanie od základného snenia. Trvanie v labyrinte.
Les vo svojich zrkadlách. Skoro rovnaká krása dvoch tvárí. Maska. Vedomie ochrany. Myslenie tela uzavreté do kruhu.
Navždy odtiaľ. V noci bozkávam kôru zimných stromov.3.1. 1999
Čo zostalo z anjelov? Sme to my, ktorým sa podarí vysnené
odpútanie k nim? Ak prestaneme
s hociktorou z náhradných činností? Upratujem zásuvky,
vyhadzujem (ne)potrebné. Sústredená?
Teraz, tu, odstrániť strach sústredený do kostí.
Rozplynúť sa do kruhu (sústrediť sa?).5.1. 1999
Slová prichádzajúce ku mne v obrátenom poradí. Sama.
Toto nie je básnický obraz. Naozaj si odcestoval.
Ale z toho nevyplýva nič.
Pozerám film Kontakt. Chcela by som mať dar súhlasu.
Odhad vzdialenosti presný.
Mila Haugová *1944 – poetka, prekladateľka, publicistka
Narodila sa 14. júna 1942 v Budapešti. V detstve sa s rodičmi sťahovala na rozličné miesta Slovenska: Vráble, Nitra, Breziny, Zlaté Moravce, Levice. Otec bol v rokoch 1951 – 1953 uväznený z politických dôvodov. Absolvovala Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pôsobila ako agronómka, potom ako stredoškolská učiteľka. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigrovala do Kanady, skadiaľ sa však po roku vrátila do vlasti. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. V roku 1996 absolvovala študijný pobyt v USA. Žije v Bratislave.
Tvorba – poézia: Hrdzavá hlina (1980), Premenlivý povrch (1983), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995), Alfa centauri (1997), Krídlatá žena (1999), Atlas piesku (2001), Zavretá záhrada /reči/ (2001), Orfea alebo zimný priesmyk (2003), Archívy tela (2004)
Tvorba – preklad: Neskoro je, neodchádzaj (japonská poézia, 1984), Šuntaro Tanikawa: Poludnie duše (1988), Silvia Plath: Luna a tis (1989), Else Lasker-Schüler: Zrkadlo tvojej krvi (1995)